Ježiš prišiel spasiť hriešnikov

V predchádzajúcom blogu som uviedla, že knihy Nového Zákona boli napísané asi 20 – 40 rokov po Ježišovom ukrižovaní. Rovnako dôležité ako kedy boli napísané je aj otázka KTO ich napísal. Uznáte, že príbeh, ktorý rozpráva očitý svedok udalostí je omnoho presnejší ako keď máme svedectvo napríklad z piatej ruky.
To že autorom Pavlových listov je Pavol nepochybuje takmer nik, dokonca každý jeho list začína  tým, že sa predstavuje slovami: „Ja, Pavol apoštol….“
Keďže bol popravený za vlády Nera okolo roku 65, musia byť všetky jeho listy mladšie. Svoje listy pravdepodobne písal koncom 40 rokov a v 50 – rokoch, teda v rozmedzí 20 – 30 rokov po ukrižovaní Ježiša. Opakovane v nich píše, že Ježiš vstal z mŕtvych, takže zmŕtvychvstanie nemôže byť mýtus, ktorý sa do kresťanstva dostal v neskorších generáciách, ale bolo to ústredné posolstvo prvých kresťanov.
Avšak Pavol sa z Ježišovho života zameral hlavne na zástupnú smrť a následné vzkriesenie. Nečudo, veď ani medzi učeníkmi, ktorí s Ježišom chodili tri roky Pavol nebol.
Ježišove slová a skutky sú však zaznamenané v evanjeliách, z ktorých najstaršie je evanjelium podľa Marka, mladšie sú evanjelium podľa Matúša a Lukáša a najmladšie je evanjelium podľa Jána.
Matúš a Ján boli Ježišovi učeníci, teda máme svedectvo z prvej ruky.
Marek bol tlmočník učeníka Petra a písal, čo mu Peter rozprával.
Lekár Lukáš bol spoločník Pavla na jeho cestách a v úvode svojho evanjelia uvádza, že prv ako napísal evanjelium dôkladne sa na všetko povypytoval očitých svedkov Ježišovho pôsobenia.
Keď však čítate evanjeliá, zistíte, že sú anonymné. Odkiaľ teda vieme, že autormi boli Matúš, Marek, Lukáš a Ján?
Tradícia vždy pripisovala autorstvo týmto mužom a prvé zmienky o tom máme v dielach cirkevných otcov z 2. storočia.
Papius okolo roku 125 napísal, že Marek presne a starostlivo zaznamenal všetko čo Peter videl a dal si záležať na to, aby neurobil žiadnu chybu a neprijal žiadne falošné tvrdenie.
Potom Ireneus, žiak Polykarpa, ktorý bol zase žiakom apoštola Jána okolo roku 180 potvrdil tradované autorstvo týmito slovami: „Matúš šíril evanjelium medzi Židmi v ich vlastnom jazyku, kým Peter a Pavol kázali evanjelium v Ríme a založili tam cirkev. Po ich odchode (to je po smrti za vlády Nera v roku 64) sám Petrov učeník a tlmočník Marek nám zanechal podstatnú časť Petrovho kázania v poznámkach. Lukáš, Pavlov spoločník, usporiadal do knihy evanjelium kázané svojim učiteľom. Potom Ján, učeník Pánov, ktorý tiež spočíval na jeho hrudi, sám napísal evanjelium, kým pobýval v Ázijskom Efeze.“ (Irenaeus, Adversus haereses 3.3.4)
Nikdy neboli o autorstve evanjelií pochybnosti, nemáme žiadne ranné záznamy, že by sa počítalo aj s niekym iným ako možným autorom. Napriek tomu mnohí „učenci“ v 19. storočí objavili, že autormi evanjelií neboli Matúš, Marek, Lukáš a Ján, ale niekto iný kto žil dávno po Ježišovi. Mnohí „vedci“ ktorí sa tešia veľkej publicite to tvrdia dodnes.

Ale v praxi platí, že za autora sa vždy považuje ten, kto sa za neho vyhlasuje, alebo koho podľa tradície za autora pokladajú. Preto ak chce niekto v dnešnej dobe autorstvo spochybniť, bremeno dôkazu je na ňom.
Ja napríklad môžem v dnešnej dobe napísať, že neverím, že autorom Aristotelových kníh je Aristoteles, ale nikto sa nebude obťažovať dokazovaním, že Aristoteles je naozaj autorom. Ak tvrdím, že autorom nie je, ja musím vedeckej obci dokázať že mám pravdu, nie oni mne.
Ak dnes učenci tvrdia, že autorom niektorých Shakespearových hier nie je Shakespeare, musia to dokázať.
Podobne ak chce niekto spochybniť tradované autorstvo evanjelií o ktorom už máme záznamy z 2. storočia, musí predložiť dôkazy. Avšak žiadne dôkazy nepredložili. Jediné čo majú, je ničím nepodložené tvrdenie, ktoré má omnoho menšiu váhu ako tradované autorstvo doložené v dielach cirkevných otcov z 2. storočia.
Zaujímavým faktom, ktorý stojí za zmienku je to, že keby si autorstvo evanjelií vymysleli, s najväčšou pravdepodobnosťou by im dali dôveryhodnejšie mená, napríklad bolo by to evanjelium podľa Petra, Tomáša atď. Presne toto sa totiž dialo, keď vznikali v 2. a 3. storočí apokryfné evanjeliá – aby vyzerali dôveryhodnejšie nazvali ich evanjelium podľa Tomáša (hoci Tomáš bol vyše sto rokov po smrti), Filipa a iných váženejších postáv.
Skutoční autori kanonických evanjelií veľkú prestíž nemali. Výnimkou je Ján. Ale Marek a Lukáš ani neboli Ježišovi učeníci a Matúš mal hneď po Judášovi najhoršiu povesť. Dôvod je ten, že Matúš bol bývalý vyberač daní a títo mýtnici sa tešili rovnakej úcte ako prostitútky.
Verím, že som predložila dostatočné dôkazy na podporu tvrdenia, že evanjeliá boli napísané ešte počas života očitých svedkov Ježišovho pôsobenia. Navyše ich napísali buď priamo Ježišovi učeníci, teda očití svedkovia, alebo ich spoločníci na základe výpovedí očitých svedkov. Aj v dnešnej dobe sa literárne dielo, ktoré napíše buď ten, kto udalosti sám zažil, alebo ho napíše niekto, kto to síce nezažil, ale dôkladne sa povypytoval účastníkov považuje za dôveryhodné svedectvo.
Ale aj tak si mnohí kladú otázky, či Ježišove slová nejako časom neskreslili. Veď si Ježišove kázne nezaznamenávali hneď, ale až po niekoľkých rokoch.
Nakoľko si môžeme byť istí, či si udalosti a jeho slová po takej dobe pamätali? Veď často si nepamätáme, čo sa dialo minulý týždeň.
O tom bude môj nasledujúci blog. Prevediem vás dobou pred dvetisíc rokmi, zvyklosťami Židov z ktorých vyšli prví kresťania a v kontexte doby vysvetlím nakoľko si môžeme byť istí, či evanjeliá sú, alebo nie sú spoľahlivým historickým zdrojom o živote Ježiša.