Ježiš prišiel spasiť hriešnikov

Prešlo sto rokov od najznámejšej lodnej tragédie a doteraz sa o nej natočilo mnoho filmov, z ktorých najznámejší je veľkofilm Jamesa Camerona Titanik. Toto dielo získalo 11 Oskarov, čo ho spolu s filmom Ben Hur a Pánom prsteňov zaradilo k najúspešnejším filmom v množstve udelení tejto prestížnej ceny.
Hoci film Oscarov získal právom – oceňujem najmä špeciálne efekty a dojímavý príbeh, myšlienka filmu sa mi nepáčila a okrem toho, že režisér zamlčal nejaké historické fakty, film bol dosť feministický a zobrazuje mužov ako sebeckých zbabelcov.

Titanik sa do dnes nazýva loďou vdov. Viete prečo? Pretože na lodi zahynulo 1339 mužov, ale iba 114 žien a 56 detí. Prečo ten obrovský rozdiel?
Lebo keď sa loď začala potápať, veľa mužov kričalo nech najprv nastúpia ženy a deti a mnohí prejavili veľkú statočnosť, avšak tieto epizódy tvorca filmu zámerne odignoroval. Namiesto toho sa radšej zameral na ojedinelé prípady zbabelcov, ktorí sa za každú cenu snažili dostať do záchranných člnov, napríklad prezlečení do ženských šiat. V skutočnosti tragédiu prežilo iba 325 mužov, z ktorých mnohí mali za úlohu veslovať na záchranných člnoch.

Myslím, že tvorca filmu znevážil pamiatku všetkých manželov a otcov, ktorí dobrovoľne ostali na lodi aby ich milované ženy a deti mohli žiť.
Ďalšia vec, ktorú režisér radšej nespomenul je správanie mnohých ľudí v posledných minútach života. V podstate scenár nevybočil z typického scenára Hollywoodskych filmov, ktoré zdeľujú toto posolstvo: „Nikdy sa nezamýšľaj nad večnosťou! Nemysli na to, či si zmierený s Bohom, ani na to kam pôjdeš keď zomrieš. Nemysli na to ani v posledných minútach života!“
Poviete, že film predsa nie je náboženská propaganda. Netvrdím, že režisér mal robiť skrze film evanjelizáciu, ale čo by sa stalo, keby bol zobrazil udalosti na Titaniku tak ako sa naozaj odohrávali? Čo keby do scenára zahrnul napríklad príbeh reverenda Johna Harpera, ktorý bol jedným z tých, čo kričali: „Nech najprv nastúpia deti, ženy a všetci čo ešte nenašli spásu.“ Potom na rozlúčku pobozkal svoju jedinú dcérku Nanu a odovzdal ju do rúk veliteľovi záchranného člna. O chvíľu sa ocitol vo vlnách oceánu. Nestaral sa o seba, ale o životy ľudí, ktorí boli okolo. Z posledných síl plával k topiacim a kričal na nich: „ Prijmite Pána Ježiša Krista a budete spasení.“ A takto plával od jedných topiacich sa k ďalším, až kým neskončil v hlbinách oceánu.
Prípad reverenda Harpera nebol ojedinelý. V skutočnosti sa na palube lodi postavilo niekoľko mužov, ktorí kázali ostatným evanjelium o tom, že môžu vierou v Ježiša Krista prijať odpustenie hriechov a veční život a mnohí na ich výzvy ku pokániu reagovali a obrátili sa k Bohu.

Aj keď to nie je isto potvrdené, niektorí tvrdia, že kapela hrala na potápajúcej sa lodi pieseň „K Tebe ó Bože môj, bližšie k Tebe“ a mnohí sa pridali spevom. Scénu, ako desiatky mužov, ktorí vedia, že majú odpustené hriechy a čoskoro sa stretnú so svojim Stvoriteľom spieva a ich spev sa rozlieha po Atlantiku radšej do filmu nedali, ukázali len ako kapela zahrala inštrumentálnu skladbu, ktorú väčšina divákov podľa melódie nespozná.
Keby bol režisér zobrazil históriu Titaniku a mnohé príbehy, tak ako sa naozaj v posledných minútach odohrali, film by už nespĺňal požiadavky zábavného priemyslu a možno by divákov donútil zamyslieť sa nad otázkou. Som zmierený s Bohom? Kam pôjdem po smrti?