Ježiš prišiel spasiť hriešnikov

Počas dovolenky v Tuniskom meste Sousse som sa rozhodla zúčastniť kresťanských bohoslužieb. Po príchode na miesto som hneď zistila, že náboženská sloboda v Tunisku je rovnaká ako bola v 50-tych rokoch v Sovietskom Zväze – teda len oficiálne na papieri. Naivne som si myslela, že tam stretneme desiatky Arabov, ktorí chvália Boha.

Keď taxikár zastal na mieste, ukázal nám uličku, ktorou máme prejsť ku kostolu. Hneď mi udreli do očí dve policajné autá. Mysleli sme si, že sú tam kvôli našej ochrane. Na múriku sedel manželský pár, ktorí boli na prvý pohľad cudzinci a opýtali sa nás perfektnou angličtinou: „Idete na omšu?“.

„Nie, chceme ísť na bohoslužby.“

„Tak to potom idete k nám.“

Vysvitlo, že je to pastor s manželkou a čakajú kedy skončí omša, aby tam následne mali bohoslužby.

Nechcela som si otvorene odfotiť policajné auto, tak som sa tvárila, že fotím dcéry. Policajtov vidíte ďalej vpredu.

Keďže sme stále mali asi dvadsať minút času, hneď som sa začala vypytovať, či robia misiu medzi Tunisanmi a koľko ich tam chodí. Ich opatrnosť bola odpoveďou. Pastorova manželka nebola ochotná o tom rozprávať, povedala len, že je to veľmi citlivá téma a opýtala sa, či sme si nevšimli tie policajné autá. Vtedy som sa dozvedela, že prítomnosť policajtov má okrem našej ochrany aj iný účel – zabrániť Tunisanom zúčastniť sa bohoslužieb.

Opýtala som sa jej, či je to trestné konvertovať, alebo pokúsiť sa konvertovať moslimov a zasmiali sme sa, že ráno som dcéru nahovárala na trestný čin, keď som jej povedala: „Ak ťa bude po ceste nejaký Arab baliť, zavolaj ho nech ide s nami na bohoslužby.“

Zoznámili sme sa tam s rodinou z Kanady, ktorí žijú a pracujú v Tunisku už niekoľko rokov a muž bol ochotnejší povedať nám viac. Viacerí ľudia skončili vo väzení, či už išlo o Tunisanov, ktorí opustili islam, alebo o zahraničných misionárov, ktorí sa pokúsili kázať evanjelium moslimom. Hneď som si spomenula na príbeh Rachida z Maroka, teda z krajiny, kde je tiež oficiálne náboženská sloboda. Dodal, že exmoslimovia sa schádzajú tajne v domoch. A veru na bohoslužby ani nikto z miestnych neprišiel – asi polovicu zhromaždenia tvorili ľudia pôvodom zo Subsaharskej Afriky, bola tu už spomínaná rodina z Kanady, či Brazílie, ale z domácich nikto.

Kládla som si otázku, čoho sa tak úrady boja, keď urobili všetky opatrenia, aby Tunisania nezačuli kázeň ani cez otvorené okno. Myslím si, že viem čoho. Viem si predstaviť aký radikálny dopad môže mať posolsto o stratenej ovci a o tom ako Ježiš hľadá stratených hriešnikov na moslima, ktorý pozná len prísneho Alaha. Alebo posolstvo piesne, že Ježiš vyslobodzuje zo strachu, úzkostí (moslimovia žijú v neustálom strachu z Alaha), závislostí a iných pút. Môj kamarát má na to iný názor – myslí si, že keďže v nášho Boha neveria, nemyslia, si, žeby sa Duch Svätý dotkol sŕdc moslimov. Naša viera ich len uráža a preto sú tie obmedzenia. Keď sme vychádzali z kostola, v tieni sedel policajt, ktorý celý čas monitoroval okolie, z mešity sa ozývalo: „Alah je veľký“. A my sme bohoslužby začali známou kresťanskou piesňou: „Náš Boh je väčší, On je mocnejší“. Dosť veľká provokácia.

V tieni sedí policajt, ktorý celý čas monitoroval bohoslužby

Tunisko je jedna z najliberálnejších moslimských krajín. Neviem si predstaviť ako to vyzerá napríklad v takom Iráne, kde napriek obrovským represáliám počet kresťanov prudko rastie.

Článok som pôvodne uverejnila na blog.idnes.cz