Ježiš prišiel spasiť hriešnikov

Málokto na Slovensku pozná životný príbeh muža menom Dr. David Yongi Cho, nar. 1936, jedného z najvplyvnejších a najúspešnejších mužov v Južnej Kórei. Prečítajte si, čo on sám rozpráva o začiatkoch svojej kariéry.

V období plnom zmätkov, ktoré nasledovalo po kórejskej vojne, som bol jedným z mnohých, ktorí zápasili o holú existenciu. Nemal som nič, ale nevzdával som sa a denne som zdolával niekoľko rôznych zamestnaní.

Jedno popoludnie som pracoval ako domáci učiteľ. Náhle som pocítil, ako mi z hrudníka čosi vteká do úst. Čoskoro som ich mal plné. Keď som ústa otvoril, vyvalila sa z nich krv. Skúšal som krvácanie zastaviť, ale krv mi ďalej prúdila z úst i nosa. Mal som 19 rokov a smrť na jazyku.

Moji vydesení rodičia ihneď predali časť majetku, aby ma mohli odviesť do výbornej nemocnice. Lekári ma dôkladne vyšetrili a diagnóza znela: Nevyliečiteľná tuberkulóza.

Keď som počul tento výrok, uvedomil som si, ako veľmi chcem žiť. Všetky moje sny a plány pre budúcnosť mali teraz skončiť skôr ako život vôbec začal. Zúfalo som sa obrátil k lekárovi, ktorý prehlásil tú osudnú diagnózu. „ Pán doktor, to pre mňa nemôžete urobiť vôbec nič?“

Odpovedal: „Nie, tento typ tuberkulózy sa nedá zastaviť, zostávajú vám tri, nanajvýš štyri mesiace života. Choďte domov, chlapče! Jedzte na čo máte chuť, rozlúčte sa so svojimi priateľmi.“

Domov som sa vrátil ako omámený. Zavesil som na stenu kalendár na tri mesiace a čakal na smrť. Pretože som bol vychovaný ako budhista, modlil som sa každý deň, aby mi Budha pomohol. Ale stále sa neobjavovala žiadna nádej a mne bolo zo dňa na deň horšie. Ako som cítil, že sa môj život chýli ku koncu, stratil som vieru v Budhu. Začal som volať k neznámemu Bohu. A nemal som ani potuchy, ako závratne Jeho odpoveď zmení môj život.

O pár dní neskôr ma navštívila nejaká stredoškoláčka a začala mi rozprávať o Ježišovi Kristovi, o Jeho narodení z panny, smrti na kríži, o vzkriesení a o spasení z milosti. Jej rozprávanie mi pripadalo nezmyslené. Keď odišla, pocítil som úľavu. Ona však prišla na druhý deň znovu a znovu, až ma to rozčúlilo natoľko, že som ju hrubo okríkol, aby mi dala pokoj. Namiesto toho, aby zahanbene utiekla, alebo mi rovnako rozčúlene odpovedala, kľakla si a začala sa za mňa modliť. Po tvári jej stekali slzy súcitu, ktorý bol úplne cudzí mojím prepracovaným a neplodným budhistickým filozofiám a rituálom. Keď som zbadal jej slzy, hlboko ma to dojalo. Toto dievča bolo v niečom iné. Nerozprávala mi náboženské príbehy – ona svoju vieru žila. Cez jej lásku a jej slzy som cítil Božiu prítomnosť.

„Slečna,“ prosil som, „neplačte. Ospravedlňujem sa vám. Teraz som spoznal vašu kresťanskú lásku. Pretože mi už mnoho života nezostáva, stanem sa kresťanom kvôli vám.“ Okamžite sa celá rozžiarila a chválila Boha. Potom mi stiskla ruku a dala svoju Bibliu. „Hľadajte v Biblii,“ poradila mi, „keď ju budete verne čítať, nájdete v nej slová života.“

Prvý krát v živote som držal v rukách Bibliu a otvoril som ju na začiatku. Dievča mi nalistovalo Matúšovo evanjelium. „Pane, vy ste na tom tak zle, že pokiaľ začnete od Prvej knihy Mojžišovej, nebudete mať čas dočítať až do knihy Zjavenia. Keď začnete Matúšovým evanjeliom, stihnete to krásne.“

Keď som čítal Bibliu, nenašiel som v nej žiadne filozofické systémy, žiadne medicínske teórie, žiadne náboženské rituály. Na jednu významnú tému som však narazil – Biblia ustavične hovorila a Ježišovi Kristovi, Božom Synovi. Blízkosť smrti ma priviedla k pochopeniu, že potrebujem niečo väčšie ako náboženstvo, väčšie než filozofiu, dokonca i väčšie než súcit s utrpením, ktoré je ľudským údelom. Potreboval som niekoho, kto by som mnou zdieľal moje zápasy a bolesti, niekoho, kto by mi dal víťazstvo. Pri čítaní Biblie som pochopil, že ten Niekto je Pán Ježiš Kristus. Ježiš Kristus neprišiel s náboženstvom, etickým kódexom ani systémom rituálov. Ježiš priniesol ľuďom spasenie veľmi živým a praktickým spôsobom. Nenávidel hriech, ale miloval hriešnika a prijímal všetkých, ktorí k Nemu prichádzali. Pretože som si bol hlboko vedomý svojich hriechov, vedel som, že Jeho odpustenie potrebujem. Kristus uzdravoval. Chorí a postihnutí k nemu prichádzali a On uzdravil každého, koho sa dotkol. Keď som toto čítal, začala v mojom srdci klíčiť viera. Kristus prinášal pokoj utrápeným, nenávidel strach a ukazoval ľuďom, že sa narodili, aby žili vierou. Táto úžasná zvesť ma naplnila vzrušením. Kristova láska bola mocná – dotýkala sa životov a potrieb všetkých, ktorí k nemu prichádzali. Presvedčený, že Kristus žije a zasiahnutý vitalitou Jeho služby som pokľakol a poprosil Ho, aby prišiel do môjho srdca, aby ma spasil, uzdravil a zachránil pred smrťou. Okamžite ma zaliala radosť zo spasenia a pokoj, ktorý pramenil z Kristovho odpustenia. Vedel som, že som spasený. Plný Ducha svätého som sa postavil a kričal: „Sláva Pánu!“

Od tej chvíle bola Biblia pre mňa tým, čo je pre hladujúceho chlieb. Dala mi základ pre všetku vieru, ktorú som potreboval. Navzdory lekárskej prognóze a všetkým starým pocitom strachu som čoskoro vedel, že budem žiť. Nielen, že som počas troch nasledujúcich mesiacov nezomrel, počas ďalších troch som bol zase na vlastných nohách.

/Príbeh bol skrátený a prevzatý z prvej kapitoly knihy Štvrtá dimenzia od Yongi Cho /

A ako jeho príbeh pokračoval?

Cho vyštudoval biblickú školu, stal sa kazateľom evanjelia a pastorom maličkého zboru, ktorý rástol veľmi rapídne. V roku 1979 mala Cirkev plného evanjelia v Soule, v ktorom bol Cho pastorom 50 000 členov, v roku 1994 mal jeho zbor 700 000 členov a v roku 2007 narástol na milión, čím sa stal najväčším kresťanským zborom na svete.

A pokiaľ ide o históriu kresťanstva v Južnej Kórei, ku koncu 60-tych rokov bolo v Kórei približne milión kresťanov. Počas nasledujúcich dvadsiatich rokov nastal obrovský nárast počtu kresťanov v Kórei, ktorý bol toho času najväčším nárastom počtu kresťanov na svete. Pri sčítaní ľudu 2005 sa ku kresťanstvu prihlásilo 29.2% obyvateľov Južnej Kórei.

Škoda, že v súvislosti s Kóreou sa z médií na Slovensku dozvedáme o bezvýznamnej Kórejskej Moonovej sekte a nie o skutočných kresťanoch, ktorí tvoria početnú a vplyvnú skupinu Kórejskej spoločnosti.

A prečo bol Dr. David Yongi Cho pred nástupom na dôchodok označovaný za jedného z najvplyvnejších mužov v Kórei? Keď boli v krajine nejaké problémy, často sa na neho obracal kórejský prezident ako aj iní vládni predstavitelia so žiadosťami o modlitby. Dokonca samotný prezident si musel zvyknúť na to, že pokiaľ mu zatelefonoval v čase keď sa Cho modlil, sekretárka mu oznámila, že má zavolať neskôr.