Ježiš prišiel spasiť hriešnikov

Záležalo vôbec Ježišovi na tom aby sa jeho slová zachovali? Prečo nenapísal žiadnu knihu ale len vyučoval ústne? Veď dobre vieme aká je ústna tradícia nespoľahlivá. Stručná odpoveď na túto otázku je: Šírenie myšlienok písomnou formou bolo v 1. storočí v Judsku drahé, neefektívne a dokonca málo dôveryhodné.
Pred vynájdením kníhtlače sa väčšina informácií šírila ústnym podaním, lebo písanie kníh bolo extrémne drahé. Vtedy sa totiž nedalo za pár centov kúpiť pero a zošit ako dnes.  V 1. storočí na písanie používali hlavne papyrus alebo pergamen. Keďže tieto materiály boli drahé, chudobnejší ľudia si robili záznamy na črepiny z rozbitej keramiky. Nielenže výroba napríklad pergamenu bola drahá (bola to zvieracia koža), nie lacnou záležitosťou bolo ručné prepisovanie. Z tohto dôvodu kníh vznikalo v porovnaní s dnešnou dobou pomerne málo a mohli si ich dovoliť len tí majetnejší. Takže keby Ježiš šíril svoje myšlienky písaním kníh, zasiahol by len malú skupinu ľudí.
Ale to čo vás možno prekvapí je fakt, že rabíni považovali za dôveryhodnejšie učenie, ktoré sa šírilo ústnou tradíciou. Tvrdili, že ak má nejaké učenie cenu, treba ho vyučiť ľudí a nie len napísať. Hlavným dôvodom bolo to, že pri ústnom podaní dokáže učiteľ aj slová správne interpretovať, vysvetliť a odpovedať na otázky, čo pri písomnej forme nie je možné. Židia storočia šírili zákon ústnou tradíciou a dobrý študent mal mať dobrú pamäť aby bol „ako dobre utesnená cisterna z ktorej sa nestratí ani jedna kvapka vody“ (Mishna, Aboth, ii, 8). Zákon, ktorý židia šírili ústne po dobu niekoľkých generácií, napísali až v 3. storočí. Nazýva sa Mišna a je to asi osemsto!!! strán textu.
A tým sa dostávame k druhému faktoru, ktorý nemôžme ignorovať. Ľudia v tej dobe mali vytrénovanú lepšiu pamäť. Od malička požadovali do svojich detí aby si dlhé úseky textu pamätali naspamäť. Keď boli židovskí chlapci vo veku dvanásť rokov prijímaní medzi dospelých, museli vedieť naspamäť päť kníh Mojžišových. Vzdelaní Gréci sa zase pýšili tým, že vedeli dlhé state z Homéra naspamäť, niektorí dokonca celé jeho dielo. S nástupom kníhtlače toto od našich detí nepožadujeme. Preto pre Ježišových učeníkov nemal byť problém zapamätať si Ježišove slová pomerne presne zvlášť keď to nestálo na pamäti jednotlivca, ale pamäti skupiny ľudí.
F.C.Burney v Knihe The poetry of our Lord uvádza, že pokiaľ preložíte najznámejšie Ježišove výroky do Aramejčiny (v ktorej Ježiš vyučoval) majú poetické rysy. Reč, ktorá má pravidelný rytmus a niekedy aj rým, sa ľahko pamätá. Ježiša mnohí uznávali ako proroka a u prorokov bolo bežné prednášať svoje slová básnickou formou. Či už je názor Burneyho pravdivý alebo nie, je isté že Ježiš veľa rozprával v podobenstvách a príbehoch, ktoré sa dajú ľahko zapamätať.
V porovnaní so zvyklosťami tej doby boli Ježišove slová písomne zaznamenané veľmi skoro – na sklonku života Ježišových učeníkov, teda ešte počas života očitých svedkov. Preto neobstojí argument, že nasledujúce generácie Ježišove slová pozmenili.
Ale akú môžeme mať istotu že učeníci spoľahlivo zaznamenali Ježišove slová? Veď evanjeliá nenapísali hneď po Ježišovom zmŕtvychvstaní ale až po mnohých rokoch. O tom bude môj nasledujúci blog.