Ježiš prišiel spasiť hriešnikov

Príbeh apoštola Pavla je snáď najväčším „obratom o 180 stupňov“ v histórii. Fascinuje celé generácie, ktoré sa už dve tisícročia snažia vysvetliť, čo spôsobilo jeho náhlu a radikálnu premenu.

Z prenasledovateľa misionárom

Saul z Tarzu bol vzdelaný a fanaticky horlivý muž. Kresťanov považoval za nebezpečnú sektu, ktorá ohrozuje židovskú tradíciu, a zúrivo ich prenasledoval. Lenže o pár rokov neskôr ten istý muž cestoval po celom vtedajšom svete a šíril presne to, proti čomu predtým bojoval. Zo Saula sa stal Pavol.
Čo spôsobilo takú šokujúcu zmenu? Odpoveď nám dáva jeho spoločník Lukáš v knihe Skutkov. Tvrdí, že keď sa Saul blížil k Damasku, aby tam pozatýkal ďalších kresťanov, zastavilo ho oslepujúce svetlo. Padol na zem a počul hlas: „Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?“
Na jeho otázku „Kto si, pane?“, prišla odpoveď: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.“
Po tomto zážitku ostal Pavol tri dni slepý, až kým na neho v Damasku kresťan Ananiáš položil ruky a zrak sa mu vrátil. (Skutky 9)
V tom momente sa z nepriateľa stal najväčší misionár prvého storočia.

Jeho príbeh som zachytila v tomto krátkom videu https://www.youtube.com/shorts/OSiGkGS4fNw

Šialenstvo alebo pravda?

Nie každý sa však s týmto nadprirodzeným vysvetlením uspokojil. Už vtedy sa objavovali pochybnosti. Rímsky miestodržiteľ Festus si myslel, že má jasnú diagnózu. Keď sa Pavol neskôr obhajoval pred kráľom Agrippom, Festus na neho zvolal: „Šalieš, Pavol! Tvoja veľká učenosť ťa ženie do bláznovstva.“
Pavol mu však pokojne odpovedal, že neblázni, ale hovorí pravdivé a triezve slová o udalostiach, ktoré sa diali verejne. Zatiaľ čo Festus ho považoval za blázna, kráľ Agrippa cítil váhu jeho slov. Vo chvíli úprimnosti priznal: „Bezmála by si ma presvedčil, aby som sa stal kresťanom.“ (Skutky 26). Agrippa pochopil, že tu nejde o duševnú poruchu, ale o hlboké presvedčenie.

Diagnóza: Epilepsia?

Mnohí dnešní skeptici sa prikláňajú k verzii, že Pavol mal jednoducho halucináciu. Nedávno som čítala knihu o cisárovi Nerovi, kde autor logicky venoval priestor aj Pavlovi. Keďže však odmietal pripustiť možnosť zázraku, vytiahol „vedeckú“ kartu: Pavol mal vraj epileptický záchvat. To by podľa neho vysvetľovalo pád na zem aj dočasnú stratu zraku.
Nie som odborníčka na medicínu, ale táto teória naráža na realitu hneď v niekoľkých bodoch:

1. Chronický charakter: Epilepsia nie je jednorazová udalosť, ktorá sa stane raz za život a potom zmizne. Je to chronické ochorenie. Ak by Pavol trpel záchvatmi pravidelne, zrejme by ich za tie roky vedel rozlíšiť od Božieho zjavenia. Okrem toho v tom čase neexistovala liečba a neliečená epilepsia zvyčajne vedie k postupnému kognitívnemu úpadku. Pavol však až do svojej smrti vykazoval mimoriadnu intelektuálnu silu, logické myslenie a obrovskú duševnú výkonnosť.

2. Kolektívny rozmer: Epileptický záchvat je čisto subjektívny, individuálny zážitok. Lenže Biblia uvádza, že svetlo a hlas vnímali aj Pavlovi spoločníci, hoci hlasu nerozumeli. Je medicínsky nemožné, aby celá skupina ľudí zdieľala rovnakú „epileptickú halucináciu“ v tú istú sekundu.

3. Zmena osobnosti: Vyhľadala som si informácie o epilepsii a nenašla som jediný prípad v histórii, kedy by záchvat takto radikálne a trvalo zmenil charakter človeka. Záchvat sprevádza zmätenosť, vyčerpanie a dezorientácia – nie jasne štruktúrovaný dialóg a prijatie životnej misie, ktorá z nenávistného prenasledovateľa urobí pokorného apoštola lásky ochotného za svoju novú vieru zomrieť.

Zdá sa, že vedci občas vyprodukujú absurdné hypotézy len preto, že im ich svetonázor nedovoľuje prijať to najjednoduchšie vysvetlenie, ktoré vysvetľuje všetky fakty: Pavla na ceste zastavil vzkriesený Ježiš.

Moderné svedectvá z moslimského sveta

Pavlovo obrátenie mi pripomína príbehy, ktoré dnes prichádzajú z moslimských krajín. Hoci chýbajú oficiálne štatistiky, počúvame tisíce svedectiev o tom, ako sa moslimom zjavil Ježiš – často v snoch.
Sny zvyčajne neberiem vážne, viem, aké dokážu byť bizarné. Ale títo ľudia sú rovnakí ako my a vedia, že sny bývajú výplodom podvedomia. Ak sa však napriek obrovskému riziku a hrozbe smrti rozhodnú brať takýto zážitok vážne a úplne zmeniť svoj život, muselo to byť niečo výnimočné. Niečo, čo presahuje biológiu aj psychológiu.
Ako si vy vysvetľujete tento fenomén? Je to len súhra náhod v ľudskom mozgu, alebo Boh stále oslovuje ľudí rovnakým spôsobom ako kedysi Saula pri Damasku?