Keď Pontský Pilát odsúdil Ježiša, pravdepodobne o tom poslal do Ríma správu. Rimania mali totiž vo zvyku viesť si úradné záznamy. Žiadna správa od Piláta sa nám však nezachovala. Nie je to nezvyčajné, pretože Rimania v 1. storočí v Judsku ukrižovali stovky ľudí, ktorých mená nepoznáme. Takže buď Pilát o Ježišovi nič nenapísal, alebo, čo je pravdepodobnejšie, správa sa stratila bez stopy spolu s tisícami iných úradných záznamov.
Niektorí starovekí spisovatelia verili, že Pilátov záznam sa nachádza v rímskych archívoch. Keď Justin Mučeník v roku 150 napísal svoju Obranu kresťanstva, ktorú adresoval cisárovi Antoniovi Piovi, opakovane ho odkazuje na Pilátovu správu slovami: „… a že sa tieto veci takto udiali sa môžeš dozvedieť z protokolov, ktoré boli napísané Pontským Pilátom.“ (1) Neskôr hovorí: „že učinil tieto zázraky sa môžeš presvedčiť z protokolov Piláta Pontského.“ (2)
Ako to bolo s Pilátovým záznamom sa dnes už pravdepodobne nedozvieme, ale ak mal niekto v 1. storočí prístup k Rímskym archívom, bol to určite jeden z najvýznamnejších rímskych historikov Cornelius Tacitus. Bol totiž vplyvným politikom za vlády cisára Vespasiána a počas vlády cisára Nervu dosiahol vrchol svojej kariéry, keď sa stal konzulom.
Tacitus bol veľmi dôsledný historik, ktorý si informácie overoval z viacerých starších prameňov. Narodil sa okolo roku 55 a svoje Anály začal písať takmer šesťdesiatročný. Pri opise Nerónovej vlády spomína požiar, ktorý zachvátil Rím v roku 64 a šírila sa povesť, že požiar dal založiť samotný cisár. Tacitus pokračuje:
„Aby zahladil tú povesť [že podpálil Rím], Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život nenávidel a nazýval kresťanmi. Pôvodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontským Pilátom popravený. Tá zhubná povera bola síce zatiaľ zatlačená, ale znova prepukla nielen v Judei, kolíske tohto zla, ale aj v Ríme, kde sa všetky ohavnosti alebo nehanebnosti sústreďujú a nachádzajú hojne ctiteľov. Najprv boli pochytaní tí, ktorí sa k viere priznali, neskôr však na ich udanie bolo ich preveľké množstvo usvedčené, nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu. A ešte keď umierali, robili si z nich posmech.“ Ďalej popisuje akým spôsobom mučili a popravovali kresťanov a poznamenáva že pri prenasledovaní ich zahynulo „obrovské množstvo“. (3)
Autentickosť Tacitovho zápisu (narozdiel od Josepha Flavia o ktorom napíšem v jednom z nasledujúcich článkov) nebola nikdy historikmi spochybňovaná. Text vyznieva autenticky, zodpovedá štýlu autora a o kresťanoch sa vyjadruje nelichotivo, čo by neskorší kresťanský prepisovač nenapísal. Navyše nemáme žiadne staršie rukopisy, ktoré by dokazovali, že išlo o neskoršiu vsuvku. Zaujímavosťou je, že v starších rukopisoch sa christianos píše ako chrestianos najmä preto, že menom Chrestus nazýval Krista aj iný rímsky historik Suetonius.
Ak si odmyslíme záznamy židovských a kresťanských historikov, je iróniou že jediná správa ktorú o Pontskom Pilátovi z pera Rimanov máme, je v súvislosti s popravou Ježiša Nazaretského.
Podľa kresťanskej tradície bol počas Nerovho prenasledovania apoštol Pavol sťatý a Peter ukrižovaný dolu hlavou.
Z Tacitovej správy sa teda dozvedáme nasledovné:
1. Za vlády cisára Tibéria bol Ježiš popravený.
2. Kresťanstvo sa hneď po Ježišovej poprave začalo šíriť nielen v Judsku, ale aj v iných oblastiach Rímskej ríše.
3. Približne 30 rokov po udalostiach bolo veľa kresťanov aj v samotnom hlavnom meste.
Názory tých (prevažne sovietskych „historikov“), ktorí tvrdia, že kresťanstvo bol kult, ktorý vznikal mnohé desaťročia, či dokonca storočia nie je v súlade s historickými záznamami.
V skutočnosti správa o Ježišovom vzkriesení prepukla hneď po ukrižovaní a ešte počas života očitých svedkov Ježišovho pôsobenia už boli kresťania aj v Ríme.
Niektorí historici vyčítajú kresťanom že preháňajú údaje o počte obetí. V skutočnosti vraj Nero nedal zavraždiť tisíce ľudí ako tvrdí kresťanská tradícia ale „len“ tristo. Od Tacita vieme len, že cisár dal zavraždiť „obrovské množstvo“ ľudí. Aj ak ich v Ríme bolo len tristo, koľko ich muselo byť v iných provinciách?
Čo spôsobilo toto rapídne šírenie kresťanstva?
Ako je možné že o 30 rokov po Ježišovom ukrižovaní ich už boli stovky aj v Ríme? A to v dobe keď sa nevyužívali masovokomunikačné prostriedky a možnosti cestovania boli obmedzené.
A prečo si Nero vybral ako obetných baránkov práve kresťanov?
Odpoveď by mohla dať kniha Skutkov, ktorá zachytáva dejiny prvej cirkvi od Ježišovho vzkriesenia a končí Pavlovým príchodom do Ríma. Pavol tam bol poslaný ako väzeň, ktorý mal byť súdený u samotného cisára. Čo sa po Pavlovom príchode do Ríma udialo, už nevieme, lebo tu kniha Skutkov končí. Ale kresťanská tradícia a správy Rímskych historikov nadväzujú na udalosti, ktoré Lukáš v knihe Skutkov už nezaznamenal.
Podľa tradície Pavol pred cisárom naozaj stál a Nero mu údajne nadával aj slovami: „Ti si nikto!“ Prešlo pár storočí a dnes meno Pavol, Peter či Ján dávame svojim deťom a mená Nero či Cézar svojim psom.
Poznámky:
1. Justin, Apologia i, 355
2. tamtiež i, 48
3. Tacitus. Ann. XV 44
Pre notorika je faktom iba to či má ...
Smrť je zlá! To aj bohovia spoznali. ...
strapnujes sa skor Ty. Podla slohu ...
oregon, nestrápňuj sa, lebo aj malé ...
iste, zaciatok 2. storocia, teda okolo ...
Celá debata | RSS tejto debaty