Tento skutočný príbeh z autobiografie Reinharda Bonnkeho veľmi pekne vykresľuje postoj skutočných kresťanov ku homosexuálom.
V roku 1988 som išiel kázať evanjelium do Hamburgu. Mojim spolukazateľom bol Ray McCauley, pastor 20 tisícového zboru v Johanesburgu. Prvý deň kampane som kázal, ale na druhý deň prišiel poriadny lejak.
Ray povedal: „Dnes poobede nebude žiadne zhromaždenie.“ Neprotestoval som, ale v mojom duchu sa niečo búrilo. V Afrike som zažil, že státisíce ľudí si boli ochotní vypočuť evanjelium aj počas prudkých lejakov, ale toto bolo Nemecko. Na Heiligengeistfeld sme umiestnili 8 tisíc stoličiek pre obecenstvo, ale nebol tam žiadny prístrešok. Ľudí v Nemecku by búrka pravdepodobne odradila.
Nepokoj vo mne rástol, tak sme sa s manželkou Anni začali modliť. Po chvíli som počul hlas Ducha Svätého: „Choď na ihrisko a modli sa proti dažďu.“
Prišiel som za Rayom s prosbou aby mi požičal na dve hodiny kľúče od auta.
„Kde chceš ísť v tomto daždi?“ Opýtal sa.
„Na Heiligengeistfeld.“
„Načo?“
„Pán mi povedal, aby som šiel a modlil sa aby prestalo pršať. Dnes večer budeme mať mocnú bohoslužbu na suchom ihrisku.“
„Žartuješ?“
„Nie. Dáš mi, prosím, tie kľúče?“
Spolu s Anni sme prišli na ihrisko. Vystúpil som a začali sme sa modliť proti dažďu. Po chvíli sa mraky zdvihli a dážď prestal. Mraky sa rozostúpili a predrali sa cez ne slnečné lúče. Vedeli sme, že do večera vysušia miesto.
Večer sa zhromaždilo takmer 8 tisíc ľudí.
Zrazu na blízku zaparkovala kolóna policajných áut. Policajti vystúpili a ponáhľali sa ku mne na javisko. Hlavný veliteľ si ma zavolal na kraj pódia, lebo mi chcel odkázať niečo dôležité. „Reverend Bonnke. Máme informáciu zo spoľahlivého zdroja, že skupina výtržníkov sa chystá napadnúť vaše zhromaždenie.“
„Kto?“
„Gayovia. Zdá sa, že homosexuálna lobby v Hamburgu má veľké výhrady voči vášmu príchodu. Plánujú napadnúť zhromaždenie. Budú rušiť robením hluku. Majú dokonca dvadsať členov, ktorí sa chcú vyzliecť a nahí tancovať na pódiu. Prikázal som svojim mužom aby strážili pódium, nech ku tomu nedôjde.“
Uvedomil som si, že som sa mal modliť za viac ako počasie. Ako je možné, že ma Duch Svätý neupozornil na túto hrozbu?
V tom som uvidel, ako sa nahnevaná skupina asi sto aktivistov blížila k nášmu miestu s vedrami plnými nejakej špinavej tekutiny. Vo vedrách mali namočené záchodové kefy a plánovali pokropiť zhromaždenie „svätenou vodou.“ V niečom sa však prerátali. Asi si mysleli, že medzi obecenstvom budú len ľudia ochotní nastaviť druhé líce.
Ako začali svoj rituál pokropovania, mnohí z divákov vyskočili a začali ich mlátiť päsťami. Strhla sa poriadna bitka a celé miesto sa premenilo na jeden blázninec.
Začal som sa modliť: „Pane, čo mám robiť? Ako mám v tomto kázať?“
Vnímal som, ako mi Duch hovorí: „Privítaj mojich hostí! Nech sú tu vítaní.“ Oči sa mi naplnili slzami. Takéto chvíle mi vždy pripomenú Spasiteľove slová na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia.“
Požiadal som zvukára nech pridá hlasitosť na maximum a začal som kričať z plného hrdla: „Som Reinhrad Bonnke. Chcem špeciálne privítať všetkých gayov. V skutočnosti, dnes ste tu VIP hostia. Je to preto, lebo Ježiš povedal, že prišiel na to aby hľadal a zachránil stratených. Pozývam všetkých gayov do prednej rady aby ste si vypočuli slovo božie. Som rád, že ste tu. Kde ste boli tak dlho?“
Policajný dôstojník čumel na mňa ako keby som potratil rozum. Postupne sa obecenstvo ukľudnilo, bitka prestala, prišli dopredu a posadali si do prednej rady.
Usmial som sa a začal som kázať evanjelium o tom, že každý človek je hriešny a zaslúži si skončiť vo večnom zatratení. Ale dobrou správou je, že Boh poslal svojho Syna aby zomrel za hriechy všetkých ľudí a každý, kto požiada o odpustenie a odvráti sa od svojich hriechov, uverí v Ježiša a urobí ho Pánom svojho života, získa odpustenie a večný život.
Uprostred bohoslužby sa jeden z nich postavil a hodil na pódiu kopec mincí a účtov. Bola to súčasť ich prezentácie kde chceli demonštrovať, že evanjelistom ide iba o peniaze.
Pozbieral som ich, zišiel som na kraj pódia a povedal som: „Ježiš nejde po vašich peniazoch. On chce vaše srdcia. Ak chcete dať niečo Ježišovi, dajte mu dnes svoje srdcia. Prosím, zoberte si to.“ Jeden z nich sa postavil, podišiel ku pódiu a zobral peniaze, ktoré som im podával. Všimol som si, že má v očiach slzy. Pochopil som, prečo ma Boh nevaroval aby som sa modlil proti demonštrácii gayov – oni boli jeho špeciálni hostia.
Keď som dal ten večer výzvu k nasledovaniu Ježiša, všetci gayovia prišli dopredu aby prijali Ježiša ako svojho Spasiteľa. Pamätám si ako opakovali modlitbu hriešnika: „Vyznávam, že som hriešnik…. Prijímam Ježiša ako svojho Spasiteľa…. Dávam mu svoj starý život…..Prijímam od Neho nový život…Amen„
Toto bol jeden z najúžasnejších zážitkov mojej služby.
(Príbeh som preložila, mierne upravila a výrazne skrátila z autobiografie Reinharda Bonnkeho: Living a life of fire)
Toto sú ďalšie príbehy z jeho autobiografie:
http://protestantka.blog.pravda.sk/category/slutocne-pribehy/
Maria, mame rodinnych priatelov parik ...
aký je rozdiel, keď ide o pestovanú ...
Kresťanská láska k blížnemu, nepozná... ...
Nenávidia kresťania homosexuálov? ...
Pán Bonnke opravdu příhodným způsobem... ...
Celá debata | RSS tejto debaty