Ježiš prišiel spasiť hriešnikov

 Je pravdou, že Slovenská vláda nenesie vinu za vyvraždenie Židov počas druhej svetovej vojny, lebo museli poslúchať nariadenia nacistického Nemecka? Mohli sa Nemecku vzoprieť a odmietnuť deportácie? V tomto článku chcem porovnať postoj dvoch krajín ku Židovskému obyvateľstvu – Slovenska a Bulharska.
Slovensko malo narozdiel od Čiech, Holandska, Francúzska a väčšiny Európskych krajín tú výhodu, že neboli okupovaní Nemeckom, ale boli nezávislým štátom. Preto mali omnoho väčšiu možnosť samostatne rozhodovať.
 
Je jasné, že nacistické Nemecko tlačilo na svoje satelitné štáty aby riešili židovský problém. Poradcom pre riešenie židovského problému na Slovensku sa stal Dieter Wislicény. Svoj cieľ charakterizoval týmito slovami: „Pozbavím na Slovensku 90-tisíc ľudí príjmu a majetku, vznikne z toho židovský problém, ktorý možno riešiť iba vysťahovaním.“
Keďže na Slovensku bolo množstvo vplyvných ľudí, ktorí si robili zálusk na židovský majetok, nebolo vôbec ťažké presadiť súbor vládnych nariadení – Židovský kódex. Z tejto zbierky protižidovských nariadení vyberám niektoré:
Mali zakázané pracovať v niektorých profesiách – napríklad nesmeli pracovať ako advokáti, stavební inžinieri či lekári.
Kedykoľvek im mohli bez povolenia vykonať osobnú, či domovú prekliadku.
Mali zakázané bývať a pohybovať sa v určitých častiach mesta.
Židovské deti nemali povolené študovať na väčšine škôl.
O podniky ich pripravili v arizácii a zamestnávať Židov bolo možné, len ak si zamestnávateľ vybavil výnimku.
Vlastniť mohli len zákonom stanovenú finančnú hotovosť.
Ale prijali sa aj takéto absurdné nariadenia: Nesmeli loviť ryby, vlastniť rádio či ďalekohľady, riadiť motorové vozidlo.
Nečudo, že tu vznikla ožobračená masa ľudí bez práce a tento Židovský problém bolo treba nejako vyriešiť.
 
Wislicény navrhol že nám Nemci pomôžu zbaviť sa tohto problému, ak za každého deportovaného Žida Slovenský štát zaplatí 500 ríšskych mariek. Počujete dobre: Slovenský štát platil Nemecku za deportovaných Židov!
Wislicény sa neskôr vyjadril, že bol prekvapený tým, s akým nadšením jeho ponuku Slovensko prijalo. Prečo? Myslím si, že hlavne arizátori, ktorí zbohatli konfiškáciou židovského majetku, netúžili po tom, aby sa Židia vrátili.
Nechcem uvaliť na Slovákov postoj kolektívnej viny, lebo boli tisíce ľudí, ktorí Židov zachránili a pomohli v rámci svojich možností a miery vplyvu. Niektorí tým, že ukryli vo svojom dome jednu židovskú rodinu (aj moji starí rodičia), ale iní mali možnosť pomôcť vo väčšej miere. Napríklad v Liptovskom Mikuláši evanjelický farár Vladimír Kuna vo svojom sirotinci zachránil 26 židovských detí.
Môj článok je ale reakciou na tých, ktorí sa zastávajú Slovenských politkov a iných vplyvných ľudí a tvrdia, že ako satelitný štát Nemecka nemohli urobiť nič na záchranu Slovenských Židov.
Na porovnanie uvádzam, čo sa udialo v Bulharsku, ktorý bol tiež satelitným štátom nacistického Nemecka.
 
Keď sa začali prijímať protižidovské nariadenia a v roku 1943 začali deportácie, metropoliti ortodoxnej cirkvi sa postavili do čela vzbúrencov, ba dokonca, povstania sami organizovali. Kráľ Boris 3 podľahol ich nátlaku a oddialil deportácie. Napriek vyhrážkam ministerského predsedu zo zadržania a obvinenia z vlastizrady, metropoliti svoj postoj nezmenili a protesty ortodoxnej cirkvi pokračovali až kým kráľ neodvolal príkaz na deportáciu. Vďaka odvahe vplyvných ľudí, bolo v Bulharsku zachránených 50 000 Židov.
A čo na to Nemecko? Muselo rešpektovať rozhodnutie Bulharska. Preto je dosť pravdepodobné, že keby Slovensko odmietlo vydať vlastných Židov, rešpektovali by to tiež.
Škoda však, že na Slovensku sa takíto politici ani vysokí cirkevní predstavitelia, ktorí by sa postavili na ich stranu, nenašli.
 
27. Január bol vyhlásený za Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu.
 
Úplné znenie Židovského kódexu.
http://www.upn.gov.sk/data/pdf/vlada_198-1941.pdf