Ježiš prišiel spasiť hriešnikov

Verili by ste, že konšpiráciám dokážu uveriť aj vzdelaní a inteligentní ľudia. Je to vtedy, pokiaľ je ich svetonázor tak bigotný, že nepripustia žiadne fakty, ktorý im ich svetonázor spochybnia.
A veľa učených historikov uverili konšpirácii pokiaľ ide o datovanie kedy boli napísané evanjeliá. Tieto knihy zachytávajú život a učenie Ježiša.
V predchádzajúcom článku som napísala dôvody prečo je rozumné predpokladať, že evanjeliá boli napísané pred rokom 64, teda zhruba 30 rokov po udalostiach, ktoré popisujú. Prečo teda veľká skupina historikov (nie však drvivá väčšina) sa prikláňa k názoru, že najstaršie Markovo evanjelium bolo napísané po roku 70 n.l. a po ňom boli napísané zvyšné tri evanjeliá?
Keď začnete detailne skúmať ich dôvody, zarazí vás ich argumentácia: V roku 70 padol Jeruzalem a bol zničený chrám a keďže evanjeliá túto udalosť popisujú, museli byť napísané až po roku 70.
Kto však pozná evanjeliá a všetky knihy Novej Zmluvy, musí postrehnúť, že nikde sa nepíše o tom, že Jeruzalem padol a chrám bol zničený. Nikde, ani v jednej knihe Novej zmluvy….. Ako teda mohli historici dôjsť k takému záveru?
Dôvod ich argumentácie je nasledovný. V evanjeliách máme Ježišove proroctvo o páde Jeruzalema. Keďže Boh neexistuje, je vylúčené, žeby Ježiš dokázal predpovedať pád Jeruzalema a preto bolo toto „proroctvo“ napísané až po udalostiach.

Uverili konšpirácii, že pisatelia Novej Zmluvy sa po páde Jeruzalema v roku 70 dohodli, že napíšu, že Ježiš to predpovedal.
Použijem metodológiu týchto historikov a usudzujem, že evanjeliá boli napísané až v 20. storočí, kedy sa naplnili ďalšie Ježišove proroctvá.

Téme sa venujem v tomto videu.

Vráťme sa však ku pádu Jeruzalema.
Rozmýšľam ako k tomu spiknutiu mohlo dôjsť.

Predstavujem si to takto.

V tmavej miestnosti sedí Ján, Matúš, Marek a Lukáš. Na stole horí svieca, pergameny sú rozhádzané. Všetci sú nervózni, lebo Jeruzalem práve padol do rúk Rimanov a je v troskách.
Ticho preruší Ján: „Počúvajte, chlapi. Mám nápad. Napíšme, že Ježiš predpovedal pád Jeruzalema. Ale musíme to napísať tak, aby nikto nezistil, že sme to písali až teraz. “
Všetci na neho vyvalia oči.
„Ty si sa koňom zrazil? To už trochu preháňaš, nie? A ako by to malo vyzerať?“
„No normálne! Napíšeme, že Ježiš varoval, že nezostane kameň na kameni!“
Marek namieta: „Počkaj, počkaj… Ale Západný múr predsa zostal“
„Marek, ty si sedíš na vedení? To je hyperbola.“
„Hyp… hyper er… čo?“
„To znamená zveličenie, že to nemyslíš doslovne. Len to znamená, že chrám bude úplne zničený.“
„Ale čo ak nie každý vie, čo je to tá hyp..hyp..či čo a povedia si, že proroctvo sa nenaplnilo?“
„Tým väčší dôvod budú mať myslieť si, že sme to napísali ešte pred tým ako sa to stalo, chápeš?.“
„Ozaj, prečo si vojaci dali takú námahu a chrám rozobrali kameň po kameni?“
„Lebo ho podpálili a chrámové zlato sa roztavilo a dostalo do štrbín.“
„No kvôli toľkému zlatu by som aj aj bol ochotný rozobrať stavbu.“

„Ale musíme tam dať nejaké varovanie, aby to vyzeralo ako skutočné proroctvo, nie dodatočný popis udalostí. Čo keby sme napísali, že keď bude Jeruzalem obkľúčený vojskom, treba utiecť do hôr?“
„A ako mohli utiecť, keď bol obkľúčený?“, opýta sa Marek
Ostatní si vymenia pohľady, Lukáš si povzdychne: „Marek, vážne? Najprv Rimania prišli, začali obliehať Jeruzalem, potom na chvíľu odtiahli a kresťania medzitým utiekli.“
„Aha… A kam vlastne zdrhli?“
„Do mesta Pella v Dekapolise.“
„Prečo práve tam?“
„Lebo tam nebolo veľa Židov, takže sa tam povstanie nerozšírilo.“
„A kresťania vedeli, že majú zdrhnúť práve tam… ako?“
Ticho. Ostatní sa na seba pozrú.
„Čo ja viem? Možno mali dobrý inštinkt. Ale keď teraz napíšeme, že Ježiš im to prikázal, bude to vyzerať ako proroctvo, nie ako dodatočný popis udalostí.“
„Ako to naformulujeme, aby to nebolo podozrivo presné?“
„Mám to. Napíšme: „Keď uvidíte Jeruzalem obkľúčený vojskom, utečte do hôr!“
„A tá Pella je v horách?“
„S Libanonskými horami sa to ani náhodou porovnávať nedá, ale rovina to tiež nie je.“
„Dobrý nápad! Ale aby to vyzeralo ako skutočné proroctvo, musíme pridať ďalšie varovania a inštrukcie“
„Napíšme: „Modlite sa, aby sa to nestalo v zime!“
Opäť sa nechápavo ozve Marek: „Čo to mení?“
Ostatní prevrátia oči.
„Marek, v zime sa zle uteká. Blato, chlad, dážď…“
„A v ktorom ročnom období vlastne padol Jeruzalem?“
„Ty to nevieš? V lete.“
„Takže sa dobre modlili“, všetci prepuknú do hlasného smiechu.

„A ja budem vo svojom evanjeliu často písať, že sa proroctvá naplnili – len pri tomto proroctve nenapíšem, že sa naplnilo“, navrhne Matúš.
Lukáš zareaguje: „Dobrý ťah! A ja si ešte vymyslím iné proroctvo, ktoré sa už naplnilo. Napríklad… že za Klaudia bol hlad. Napíšem, že to predpovedal nejaký prorok, dám mu meno Agabus a dodám, že tento hlad nastal za Klaudia.“
Marek sa nechápavo opýta: „A to načo? Aký to má súvis s pádom Jeruzalema?“
„No keď ľudia uvidia, že pri iných proroctvách píšeme „a tak sa aj stalo“, pomyslia si, že keby sme evanjeliá písali po páde Jeruzalema, napísali by sme to aj tam. A keďže sme to nenapísali, určite to musí byť napísané ešte pred pádom Jeruzalema.“
„Aha! Teraz mi to došlo.“

„Takže proroctvo o páde Jeruzalema a zničení chrámu by sme už mali. Je tam dosť varovaní a inštrukcií čo treba robiť a kam ujsť, ktoré by sme po udalostiach určite nepísali.“

„Ale pád Jeruzalema je mimoriadne významná udalosť. Nebolo by dobré spomenúť to aj inde?“
„Čo keby sme ešte pridali, že jedným z bodov obžaloby proti Ježišovi bolo, že chcel zničiť chrám?“
„A ešte aj to, že keď bol na kríži, vysmievali sa mu, že nedokáže chrám zničiť a postaviť ho za tri dni.“

„Keď už sme z Ježiša urobili proroka, ešte by sme mohli pridať niečo, čo sa určite splní. Napríklad, že budú vojny, mor, zemetrasenia a hladomory.“
Všetci sa rozosmejú.
„Ale nie je to trochu prvoplánové? Čo tak niečo konkrétnejšie?“
„Napíšme, že Jeruzalem bude okupovaný pohanmi, a po dlhej dobe sa tam Židia vrátia.“
„Ale čo ak sa to nestane ani po sto, dvesto, tisíc rokoch?“
„Povieme, že sa to EŠTE nenaplnilo a treba len počkať a ak sa to po povedzme tisíc deväťsto rokoch naozaj naplní, povieme: Vidíte? Ježiš to predpovedal.“

„A ešte pridajme, že evanjelium sa bude kázať po celom svete na svedectvo všetkým národom.“
„Si normálny? To sa predsa nemôže stať.“
„Ak sa to nestane, nikto to nebude riešiť, lebo Ježišovo učenie zanikne a nikto si to už ani nevšimne“
Výbuch smiechu preruší Lukáš: „Chlapci, keď dokončím evanjelium, chystám sa napísať druhú knihu Skutkov apoštolov. Čo keby som vo svojej knihe Skutkov nepísal o tom ako Rím zachvátil požiar a cisár Nero prenasledoval kresťanov?“
„Počkať…Ty si bol s Pavlom až do konca. Nebude divné, že nenapíšeš ani ako Pavla popravili? Kniha bude čudná, nedokončená.“
„To len pomôže! Bude to vyzerať, že som knihu dokončil ešte za Pavlovho života.“
„Skvelé! A keď napíšeš ako ukameňovali Štefana a ako dal Herodes sťať Jakuba, ale Pavlovu smrť nespomenieš, bude to vyzerať, že knihu si dokončil šesť rokov pred pádom Jeruzalema. Teda evanjelium si musel napísať ešte skôr.“

„To je úplne dokonalé. Nikto nikdy nepríde na to, že proroctvo o páde Jeruzalema je v skutočnosti dodatočný popis udalostí.“

„No dobre, ale ako sa obhájime, keď sa nás niekto opýta: „Ako je možné, že sme o tom proroctve doteraz nepočuli?“
„Povieme, že sme boli zameraní hlavne na to, že Ježiš zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych.“
„Ale čo ak nám neuveria?“
„Ale nebuď taký skeptik. Veď nám uverili, že sme videli vzkrieseného Ježiša. To, že nám uverili naivné ženy, ma neprekvapuje. Ale podarilo sa nám presvedčiť aj skeptika Jakuba, že sa jemu osobne ukázal vzkriesený Ježiš. Dokonca aj nášho úhlavného nepriateľa Pavla sme presvedčili, že vzkriesený Ježiš sa mu zjavil na ceste do Damašku. Takýto husársky kúsok sa nepodaril žiadnym hypnotizérom.“
„Ozaj, má niekto vysvetlenie, ako sa nám to podarilo s Pavlom. Veď ten nebol na našej strane.“
„Čo ja viem? To teraz nerieš!“

„Poďme späť k tomu proroctvu a dohodnime jednotlivé detaily. Urobme to tak, aby toto proroctvo nebolo opísané rovnakými slovami v každom evanjeliu. Musíme tam ponechať dosť rozdielov v detailoch, aby nám uverili, že ide o nezávislé výpovede.“
Do toho sa ozve Matúš: „Ozaj, nemali by sme sa v tých dielach aj podpísať? To ak by niekto spochybňoval, že sme autormi evanjelií.“
„Á, mladý pánko zabudol, čo bol zač. Už len teba, Matúš, by si niekto vybral za autora evanjelií. Vyberača daní. Ak si niekto autorstvo vymyslí, tak ho pomenuje po Petrovi, Tomášovi, kýmkoľvek, len nie po tebe, kolaborantovi. A o Lukášovi a Marekovi ani nehovorím, veď tí ani neboli medzi učeníkmi. Autorstvo určite nikto spochybňovať nebude.“
„A nemali by sme evanjeliá viac zosúladiť, nech tam nie sú rozdielne popisy udalostí?“
„Vidno, že nie si detektív. Keď sú výpovede rovnaké, je jasné, že sa medzi sebou dohodli. Takto to vyzerá ako nezávislé svedectvá.“
„Ale nemali by sme predsa len odstrániť protirečenia?“
„Aké? Že či prišli ženy k hrobu zavčasu ráno, alebo ešte za tmy? Nikto príčetný to predsa nemôže považovať za protirečenie.“
„A Lukáš, ty si vzdelaný. Mám pre teba ešte jednu úlohu. Precestuj Stredomorie, naštuduj si archívy a uveď tam nejaké mená, tituly a geografické názvy. Buď presný aby si archeológovia v budúcnosti mysleli, že si bol svedkom udalostí, ktoré popisuješ.“

„Hor sa do práce.“
Všetci nadšene súhlasia, berú do rúk perá a začínajú písať.