Ježiš prišiel spasiť hriešnikov

Keď Pontský Pilát odsúdil Ježiša, pravdepodobne o tom poslal do Ríma správu. Rimania mali totiž vo zvyku viesť si úradné záznamy. Žiadna správa od Piláta sa nám však nezachovala. Nie je to nezvyčajné, pretože Rimania v 1. storočí v Judsku ukrižovali stovky ľudí, ktorých mená nepoznáme. Takže buď Pilát o Ježišovi nič nenapísal, alebo, čo je pravdepodobnejšie, správa sa stratila bez stopy spolu s tisícami iných úradných záznamov.

Niektorí starovekí spisovatelia verili, že Pilátov záznam sa nachádza v rímskych archívoch. Keď Justin Mučeník v roku 150 napísal svoju Obranu kresťanstva, ktorú adresoval cisárovi Antoniovi Piovi, opakovane ho odkazuje na Pilátovu správu slovami: „… a že sa tieto veci takto udiali sa môžeš dozvedieť z protokolov, ktoré boli napísané Pontským Pilátom.“ ⁽¹⁾ Neskôr hovorí: „že učinil tieto zázraky sa môžeš presvedčiť z protokolov Piláta Pontského.“ ⁽²⁾

Ako to bolo s Pilátovým záznamom sa dnes už pravdepodobne nedozvieme, ale ak mal niekto v 1. storočí prístup k Rímskym archívom, bol to určite jeden z najvýznamnejších rímskych historikov Cornelius Tacitus. Bol totiž vplyvným politikom za vlády cisára Vespasiána a počas vlády cisára Nervu dosiahol vrchol svojej kariéry, keď sa stal konzulom.

Tacitus bol veľmi dôsledný historik, ktorý si informácie overoval z viacerých starších prameňov. Narodil sa okolo roku 55 a svoje Anály začal písať takmer šesťdesiatročný. Pri opise Nerónovej vlády spomína požiar, ktorý zachvátil Rím v roku 64 a šírila sa povesť, že požiar dal založiť samotný cisár. Tacitus pokračuje:

„Aby zahladil tú povesť [že podpálil Rím], Nero nastrčil ako vinníkov a potrestal najvyberanejšími trestami tých, ktorých ľud pre nerestný život nenávidel a nazýval kresťanmi. Pôvodca tohto mena Kristus bol za vlády Tiberiovej prokurátorom Pontským Pilátom popravený. Tá zhubná povera bola síce zatiaľ zatlačená, ale znova prepukla nielen v Judei, kolíske tohto zla, ale aj v Ríme, kde sa všetky ohavnosti alebo nehanebnosti sústreďujú a nachádzajú hojne ctiteľov. Najprv boli pochytaní tí, ktorí sa k viere priznali, neskôr však na ich udanie bolo ich preveľké množstvo usvedčené, nie tak zo zločinu podpaľačstva, ako skôr z nenávisti k ľudskému pokoleniu. A ešte keď umierali, robili si z nich posmech.“ Ďalej popisuje akým spôsobom mučili a popravovali kresťanov a poznamenáva že pri prenasledovaní ich zahynulo „obrovské množstvo“. ⁽³⁾

Autentickosť Tacitovho zápisu (narozdiel od Josepha Flavia o ktorom napíšem v jednom z nasledujúcich článkov) nebola nikdy historikmi spochybňovaná. Text vyznieva autenticky, zodpovedá štýlu autora a o kresťanoch sa vyjadruje nelichotivo, čo by neskorší kresťanský prepisovač nenapísal. Navyše nemáme žiadne staršie rukopisy, ktoré by dokazovali, že išlo o neskoršiu vsuvku. Zaujímavosťou je, že v starších rukopisoch sa christianos píše ako chrestianos najmä preto, že menom Chrestus nazýval Krista aj iný rímsky historik Suetonius.

Ak si odmyslíme záznamy židovských a kresťanských historikov, je iróniou že jediná správa ktorú o Pontskom Pilátovi z pera Rimanov máme, je v súvislosti s popravou Ježiša Nazaretského.

Podľa kresťanskej tradície bol počas Nerovho prenasledovania apoštol Pavol sťatý a Peter ukrižovaný dolu hlavou.

Z Tacitovej správy sa teda dozvedáme nasledovné:
1. Za vlády cisára Tibéria bol Ježiš popravený.
2. Kresťanstvo sa hneď po Ježišovej poprave začalo šíriť nielen v Judsku, ale aj v iných oblastiach Rímskej ríše.
3. Približne 30 rokov po udalostiach bolo veľa kresťanov aj v samotnom hlavnom meste.

Názory tých (prevažne sovietskych „historikov“), ktorí tvrdia, že kresťanstvo bol kult, ktorý vznikal mnohé desaťročia, či dokonca storočia nie je v súlade s historickými záznamami.

V skutočnosti správa o Ježišovom vzkriesení prepukla hneď po ukrižovaní a ešte počas života očitých svedkov Ježišovho pôsobenia už boli kresťania aj v Ríme.

Niektorí historici vyčítajú kresťanom že preháňajú údaje o počte obetí. V skutočnosti vraj Nero nedal zavraždiť tisíce ľudí ako tvrdí kresťanská tradícia ale „len“ tristo. Od Tacita vieme len, že cisár dal zavraždiť „obrovské množstvo“ ľudí. Aj ak ich v Ríme bolo len tristo, koľko ich muselo byť v iných provinciách?

Čo spôsobilo toto rapídne šírenie kresťanstva?

Ako je možné že o 30 rokov po Ježišovom ukrižovaní ich už boli stovky aj v Ríme? A to v dobe keď sa nevyužívali masovokomunikačné prostriedky a možnosti cestovania boli obmedzené.

A prečo si Nero vybral ako obetných baránkov práve kresťanov?

Odpoveď by mohla dať kniha Skutkov, ktorá zachytáva dejiny prvej cirkvi od Ježišovho vzkriesenia a končí Pavlovým príchodom do Ríma. Pavol tam bol poslaný ako väzeň, ktorý mal byť súdený u samotného cisára. Čo sa po Pavlovom príchode do Ríma udialo, už nevieme, lebo tu kniha Skutkov končí. Ale kresťanská tradícia a správy Rímskych historikov nadväzujú na udalosti, ktoré Lukáš v knihe Skutkov už nezaznamenal.

Podľa tradície Pavol pred cisárom naozaj stál a Nero mu údajne nadával aj slovami: „Ti si nikto!“ Prešlo pár storočí a dnes meno Pavol, Peter či Ján dávame svojim deťom a mená Nero či Cézar svojim psom.

Poznámky:
1. Justin, Apologia i, 355
2. tamtiež i, 48
3. Tacitus. Ann. XV 44