Najkontroverznejšou starovekou zmienkou o Ježišovi je správa od židovského historika Josepha Flavia.
Hoci mu Židia môžu byť vďační za to, že spísal dejiny ich národa, nemal tento muž u nich dobrú povesť kvôli kolaborácii s Rímom. Toto je jeho príbeh.
Narodil sa v roku 37 v rodine kňaza a ako osemnásťročný sa pripojil ku farizejom. Po vypuknutí Židovskej vojny v roku 66 ho ustanovili za veliteľa, ktorý obraňoval pevnosť Jotapata proti Rimanom. Keď už bol odpor márny, utiekol spolu so spolubojovníkmi do jaskyne. Akonáhle ich Rimania objavili, dohodli sa na samovražde. Vtedy však Josephus presvedčil svojho priateľa, aby sa pridali na stranu Rimanov. Všetci ostatní spáchali samovraždu, len títo dvaja muži prežili, lebo Josephus tvrdil, že Boh od neho nechce, aby spáchal samovraždu. Získal si priazeň rímskeho vojvodcu Vespasiána tým, že mu predpovedal, že sa stane cisárom, čo sa naplnilo v roku 69. Josephus potom pôsobil ako prekladateľ Vespasiánovho syna Tita a po potlačení Židovského povstania sa usadil v Ríme ako chránenec cisára a prijal jeho priezvisko Flavius. Nečudo, že ho ako zradcu a kolaboranta Židia nemali radi.
Avšak jeho historické práce sú cenným pokladom pre dejiny Židovského národa. Mnohé archeologické objavy potvrdili že Josephus bol mimoriadne presný. Pre kresťanov je významný tým, že spomína mnoho osobností a udalostí, o ktorých sa píše aj v knihách Novej Zmluvy – o judských prokurátoroch Pilátovi, Felixovi a Festovi, o veľkňazoch Annášovi a Kaifášovi, o tetrarchovi Herodesovi, o Jánovi Krstiteľovi a mnohých iných.
Najznámejší Flaviov záznam je o Ježišovi a menej známy je o Ježišovom bratovi Jakubovi. Hoci historici nepochybujú o tom, že zmienka o Jakubovi je autentická (budem sa jej venovať v ďalších článkoch), nie je to pravda v pasáži o Ježišovi, ktorú pomenovali Testimonium Flavianum a nachádza sa v jeho diele Židovské starožitnosti.
Josephus píše:
„V tom čase žil Ježiš, múdry muž, ak ho naozaj možno nazvať človekom. Pretože to bol niekto, kto konal prekvapujúce divy. Bol učiteľom ľudí, ktorí s radosťou prijímali pravdu. Priťahoval množstvo Židov aj Grékov. On bol Kristus. Keď ho Pilát na návrh popredných mužov medzi nami odsúdil na kríž, tí, čo ho spočiatku milovali, ho neopustili, lebo na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami. Spoločenstvo kresťanov, pomenovaných po ňom, dodnes nevyhynulo.“ (Josephus, Starožitnosti, XVIII 3.3)
(Kurzívou je vyznačené to, čo sa považuje za neskoršiu vsuvku od kresťanských prepisovačov)
Prečo je táto správa kontroverzná?
V diskusiách opakovane počujem, že v starších rukopisoch táto pasáž nie je, ale diskutujúci sa mýlia. Zachovali sa nám grécke, latinské, arabské, ruské a iné starobilé preklady Josephovho diela a vo všetkých rukopisoch sa o Ježišovi píše aj keď s rozdielmi (napríklad v sýrskej verzii je namiesto vety: On bol Kristus napísané, že: O ňom verili, že je Kristus).
V tomto znení túto správu o Ježišovi dvakrát cituje Eusebius začiatkom 4. storočia, takže ak bola táto pasáž vložená kresťanským prepisovačom, muselo sa to stať pred začiatkom 4. storočia.
Keď teda uvedená pasáž vo všetkých starých rukopisoch je, prečo sa historici nezhodujú, či to napísal Flavius, alebo je to neskoršia vsuvka kresťanských prepisovačov?
Pretože učenci právom pochybujú o tom, že Flavius, ktorý nebol kresťanom, by bol napísal, že Ježiš je Kristus, alebo že vstal z mŕtvych. Prvýkrát sa tieto pochybnosti vynorili v 16. storočí.
Občas sa pousmejem nad tým, keď sa ma oponenti v diskusii pýtajú nech im doložím písomnú správu od nekresťana, ktorý potvrdzuje, že Ježiš vstal z mŕtvych. A keď túto správu u Flavia máme, povedia, že to musí byť podvrh, lebo človek, ktorý nie je kresťan, by to predsa nenapísal.
Nebudem podrobne rozpisovať to, čo si sami môžete nájsť v odbornej literatúre, ale dnes sa učenci prikláňajú k trom názorom.
1. Celá pasáž nie je autentická, ale je vsuvka kresťanských prepisovačov v 3. storočí.
2. Celá pasáž je autentická a napísal ju Flavius.
3. Pasáž je autentická, ale kurzívou vyznačené časti boli neskôr dopísané kresťanmi.
Väčšina učencov sa prikláňa k tretiemu názoru z toho dôvodu, že štýl jazyka je typický pre Josepha Flavia.
Zaujal ma názor F.F. Bruceho, ktorý verí tomu, že celá pasáž je autentická a problematické pasáže si vysvetľuje takto:
Ak ho naozaj možno nazvať človekom – môže byť sarkastická zmienka o kresťanskej viere v Ježiša ako Božieho syna.
On bol Kristus – znamená to, že ho nazývali Kristom. Veď keď na inom mieste píše o Jakubovi, tvrdí, že bol bratom Ježiša, nazývaného Kristus.
Na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami – pravdepodobne ide o záznam toho, čo o ňom tvrdili kresťania.
F.F Bruce ako dôvod udáva, že vynechávanie slov a krátkych fráz je charakteristické pre Starožitnosti.
Keď tieto frázy doplníme, dostaneme takéto znenie:
„V tom čase žil Ježiš, múdry muž, ak ho naozaj možno nazvať človekom. Pretože to bol niekto, kto konal prekvapujúce divy. Bol učiteľom ľudí, ktorí s radosťou prijímali pravdu. Priťahoval množstvo Židov aj Grékov. On bol takzvaným Kristom. Keď ho Pilát na návrh popredných mužov medzi nami odsúdil na kríž, tí, čo ho spočiatku milovali, sa nenechali odradiť, lebo ako tvrdili, na tretí deň sa im zjavil znovu navrátený do života, pretože Boží proroci to o ňom predpovedali spolu s inými úžasnými vecami. Spoločenstvo kresťanov, pomenovaných po ňom, nevyhynulo dodnes.“
V tomto znení, uvedená pasáž nie je problematická.
Ale aj ak odmietneme názor Bruceho a z Josephovho diela odstránime úseky, ktoré väčšina učencov považuje za vsuvku kresťanov, dozvedáme sa tieto fakty o Ježišovom živote.
1. Bol ukrižovaný.
2. Mal povesť divotvorcu.
3. Jeho učenie po smrti nezaniklo a jeho nasledovníci sa nerozpŕchli.
Prečo sa jeho učeníci po smrti nerozpŕchli? Veď ukrižovanie bolo dôkazom, že bol falošný Mesiáš prekliaty Bohom a nemá význam ho viac nasledovať. Môže byť odpoveďou vzkriesenie?
Použitá literatúra:
http://en.wikipedia.org/wiki/Josephus_on_Jesus
F.F. Bruce: Věrohodnosť Nového zákona, 1992, 87 s.