Ako vôbec historici vedia, či sa nejaká udalosť v minulosti odohrala?
Sú na to nejaké kritériá?
Keď sa študenti na strednej škole učia dejepis, učia sa udalosti, mená, roky, skrátka fakty o ktorých historici veria, že sa udiali. Pokračovali sme v tom aj pri štúdiu histórie na univerzite, ale už sme sa okrajovo dotkli aj otázky na základe čoho historici predpokladajú, že sa nejaká udalosť naozaj udiala a nejaká konkrétna osobnosť žila.
Po ukončení štúdia histórie na univerzite som sa tejto otázke ďalej venovala vo voľnom čase a objavy boli fascinujúce.
Prvá vec, ktorá historikov zaujíma, je kedy a kde bol dokument napísaný.
Dnešný človek má totiž tendenciu dívať sa na historické záznamy cez okuliare našich skúseností z modernej doby. Vieme, že o každom z nás bolo napísaných kopec dokumentov a podvedome predpokladáme, že podobné to bolo v minulosti a o významných osobnostiach musíme mať množstvo záznamov od súčasníkov. V diskusiách sa ma často pýtajú, prečo nemáme o Ježišovi celú kopu správ. Veď keby žil v dnešnej dobe, väčšina médií by ho síce odignorovala, ale sem-tam by ho niekde spomenuli (hlavne za účelom zdiskreditovať). Podvedome očakávame, že z minulosti sa nám zachovalo obrovské množstvo písomných záznamov.
Opak je pravdou.
Čo sa nám teda zo starovekých dokumentov zachovalo?
Veľa správ o významných osobnostiach nepochádza z pera súčasníkov, ale boli písomne zaznamenané až po mnohých generáciách. Bola totiž taká doba, že väčšina informácií sa šírila ústnym podaním. Vtedy sa totiž nedalo za pár centov kúpiť pero a zošit ako dnes ale ľudia sa snažili zapamätať si čo najviac
Ak teda udalosti neboli zaznamenávané hneď, dá sa im vôbec dôverovať?
Nemôžte to prirovnať ku šíreniu klebiet, alebo ku hre na šuškanú, lebo keď sa príbeh rozpráva verejne v nejakej komunite, nedochádza ku výrazným skresleniam.
Skúsenosť dokazuje, že pokiaľ sa v nejakej komunite rozprávajú príbehy, reálne historické jadro ostáva zachované aj po mnohých generáciách. Ja napríklad viem o nejakých zaujímavostiach zo života môjho prastarého otca, ktoré mi zase rozprával môj otec. Hoci sa to odohralo pred vyše sto rokmi, verím tomu, že nie sú to všetko vymyslené príbehy, aj keď nejaké nepresnosti tam už určite sú.
A aby som uviedla konkrétne príklady, čo sa nám o starovekých a stredovekých osobnostiach zachovalo.
Prvé písomné správy o Budhovi boli napísané 500 rokov po jeho smrti, dovtedy sa šírili ústnym podaním.
Július Caesar zomrel v roku 44. p.n.l. A historik Suetonius o ňom hovorí v rokoch 110 až 120 n.l., teda po 155 až 165 rokoch
Dva najstaršie životopisy Alexandra Macedónskeho napísali Ariánus a Plutarchos viac ako 400 rokov po Alexandrovej smrti.
Prvý Mohamedov životopis napísal Ibn Ishaq asi 120 rokov po Mohamedovej smrti.
Evanjeliá napísali maximálne 40 rokov po Ježišovom ukrižovaní. Sú dobré dôvody veriť tomu, že boli napísané aj skôr (spomeniem ich v nasledujúcich blogoch), ale ak aj vezmeme do úvahy maximálny údaj, teda 40 rokov, je to pomerne krátka doba.
Veď aj v dnešnej dobe keď 70 ročný pán napíše autobiografiu, nikto nespochybňuje, že ako si môže pamätať zážitky z detstva a mladosti, keď sa to odohralo pred 50 – 60 rokmi.
A evanjeliá napísali buď priamo očití svedkovia, alebo na základe výpovedí očitých svedkov. Problematike datovania a autorstva evanjelií sa budem venovať v jednom z nasledujúcich článkov.
Takže ak zoberieme do úvahy prvé historické kritérium, ktoré sa zaoberá tým, kedy a kde bol dokument napísaný, Nový Zákon je na tom omnoho lepšie ako väčšina starovekých a mnohé stredoveké dokumenty.
Avšak myslíte si, že originálne dokumenty spred 2000 a viac rokov sa nám zachovali? Samozrejme že nie. Drvivá väčšina sa rozpadla na prach, alebo stratila, závisí to hlavne od mateirálu na ktorom boli napísané. Skúste si tipnúť koľko kníh z vašej knižnice bude ešte stále existovať po päťsto či tisíc rokoch.
To čo nám z minulosti ostalo sú väčšinou útržkovité správy a v drvivej väčšine prípadov sa nám zachovali len kópie kópií. A pri ručnom prepisovaní muselo dôjsť ku chybám, dokonca aj ku úmyselnému falšovaniu pôvodného textu.
To však nie je veľký problém, lebo pokiaľ sa nám kópií zachovalo viac a z rôznych geografických území, porovnávaním textov nie je problém dopracovať sa k pôvodnému zneniu originálu.
Preto druhým kritériom je, aký je časový odstup medzi originálom a najstraršou zachovanou kópiu a koľko kópií sa nám zachovalo.
V tomto teste obstojí Nový Zákon najlepšie zo všetkých starovekých dokumentov.
U Herodota máme 1600 ročný odstup medzi originálom a najstaršou zachovanou kópiou.
V prípade Caesarovho diela Vojna Galská máme 900 ročný odstup a podobne sú na tom aj iní antickí spisovatelia.
Medzi najstaršími zachovanými kópiami fragmentov Nového Zákona a originálom ubehlo len niekoľko desaťročí a navyše máme tisíce kópií z rôznych geografických oblastí, takže nie je problém zrekonštruovať pôvodné znenie.
Avšak to, že dokument sa nám zachoval nezmenený ešte neznamená, že informácie, ktoré uvádza sú naozaj pravdivé.
Preto historici skúmajú obsah dokumentu. Sú v texte nejaké anachronizmy, historické nepresnosti, protirečí to v základných bodoch iným dobovým dokumentom?
Vo všeobecnosti historici nie sú príliš upodozrievaví, lebo by sme museli vymazať 95% starovekej histórie. Preto ak máme historický dokument, ktorý hlása, že sa nejaká udalosť udiala, predpokladajú, že pisateľ hovorí pravdu, pokiaľ nenapíše niečo, čím sa sám spochybní. Napríklad ak si do diára z roku 1985 napíšem, že mi nefungoval internet, ide o jasný dôkaz, že som to dopísala neskôr.
Archeologické objavy však dokázali, že autor knihy Skutkov apoštolov bol veľmi presný v geografických názvoch, tituloch úradníkov a iných detailoch, teda musel naozaj žiť v tej dobe, kedy bola kniha údajne napísaná.
Každý z týchto bodov podrobnejšie rozpíšem v nasledujúcich blogoch.
Nasledujúce články budú na témy kedy boli napísané knihy Nového Zákona a kto sú ich autormi.