Média nás neustále kŕmia tvrdením, že homosexualita ja geneticky podmienená a preto sa s tým nedá nič robiť. Ak by to bola naozaj pravda, tak by ľudia, ktorí chcú homosexuálom pomôcť boli krutí rovnako, ako keby chceli preorientovať ľaváka na praváka.
Avšak je toto tvrdenie o génoch pre homosexualitu postavené na objektívnych vedeckých dôkazoch?
Žiadny gén zodpovedný za homosexualitu sa nenašiel. To, že sa zatiaľ nenašiel samozrejme neznamená, že nie je. Avšak robili sa výskumy ktoré dosť presvedčivo dokazujú, že spomínaný gén skutočne neexistuje.
Napríklad jednovaječné dvojčatá majú úplne rovnakú DNA, teda mali by mať rovnakú sexuálnu orientáciu. Avšak výskumy dokazujú, že ak je jedno z dvojčiat homosexuálne orientované, je len 50% pravdepodobnosť, že bude rovnako orientované aj to druhé. (1)
Samozrejme 50% je viac ako 4%, takže môže to znamenať, že existuje vrodená predispozícia ku homosexualite. A jednovaječné dvojičky nielen že majú rovnaké gény, ale väčšinou vyrastajú aj v rovnakom prostredí, čo určite tiež ovplyvňuje tých 50%. Avšak ak má človek nejakú predispozíciu, teda náchylnosť, neznamená to, že sa homosexuálom musí stať – je to podobné ako predispozícia ku obezite, srdcovo – cievnym chorobám a podobne.
Napriek dôkazom, ktoré svedčia o opaku, nás média neustále presviedčajú že je vedecky dokázané, že homosexualita je vrodená. A úspešne sa im to darí. Myslím, že väčšina ľudí na Slovensku zdieľa rovnaké presvedčenie a hnevajú sa na ľudí, ktorí chcú homosexuálom pomôcť zmeniť ich orientáciu.
Ďalším argumentom proti geneticky podmienenej orientácii je ten, že tento gén by mal tendenciu vymiznúť, lebo homosexuáli väčšinou potomstvo nemajú.
Avšak história dokazuje, že počet homosexuálov je na vzostupe a páde v závislosti od toho aká je v spoločnosti kultúra alebo morálka. Napríklad v starovekom Ríme dosiahla nebývalé rozmery. Poviete, že v kultúrach, kde homosexualitu neakceptujú ju ľudia skrývajú a nedobrovoľne sa na nátlak spoločnosti prinútia k spoločnému životu s osobou opačného pohlavia. Z toho mi logicky vyplýva, že ak by bola homosexualita dedičná, potom by v kultúrach, kde homosexualitu neakceptujú počet homosexuálov stúpal, lebo oni deti nedobrovoľne plodia, ale v kultúrach, kde ju akceptujú by po niekoľkých generáciách vymizla, lebo nositelia tohto génu nie sú donútení plodiť deti s osobou opačného pohlavia.
Nakoniec, keby bola homosexualita skutočne vrodená, neboli by známe prípady STOVIEK bývalých gayov a lesbičiek, ktorý dokázali zmeniť svoju orientáciu a dnes žijú v heterosexuálnom manželstve. A tých zaznamenaných prípadov sú naozaj stovky.
Nebudem rozoberať všetky príčiny homosexuality, ale myslím, že som uviedla dosť informácií, ktoré dokazujú, že príčiny sú psychologické, nie geneticky podmienené.
Príčin je veľmi veľa. Napríklad psychológovia potvrdzujú, že drvivá väčšina gayov nemali dobrý vzťah so svojim otcom a vôbec ho nepokladajú za vzor, s ktorým by sa chceli stotožniť.
Ďalším faktorom, ktorý môže narušiť orientáciu sú sexuálne skúsenosti v rannom veku.
Jedna štúdia uvádza, že až 30 percent homosexuálov vypovedalo, že boli ako deti sexuálne zneužívaní, niektorí dokonca opakovane. Preto je alarmujúce, keď sa na celom svete isté kruhy snažia o zníženie vekovej hranice mladistvých, ktorá je potrebná na súhlas s pohlavným stykom /vrátane homosexuálneho/ s dospelým. Veková hranica potrebná na súhlas je vo Veľkej Británii šestnásť rokov, v Kanade je to štrnásť rokov, vo Švédsku pätnásť, rovnako ako vo Francúzsku. V Nemecku, na Islande, v Taliansku, San Maríne a Slovinsku štrnásť a v Španielsku, Holandsku, na Malte a v Portugalsku dokonca dvanásť.
Pozorovania dokazujú, že hoci je sexuálny pud vrodený, sexuálna orientácia vrodená nie je, ale je prevažne získaná a tým pádom veľmi ovplyvnená prostredím. Uvediem jednoduchý príklad. Väčšine európskym mužom sa páčia štíhle ženy. Keby však rovnaký muž – Európan, ktorý by sa za „objemnou“ ženou neobzrel, vyrastal napríklad v Mauretánii, považoval by štíhle ženy za neatraktívne a čím by bola žena širšia, tým by pre neho bola príťažlivejšia. Viem si predstaviť ako niekto pri čítaní tohto blogu povie: „Mne že by sa páčili tučné ženy? Nezmysel!“ Ale presne to by sa stalo, keby si vyrastal v inom prostredí. Prispôsobil by si svoj vkus tomu, čo spoločnosť považuje za príťažlivé.
Nech už sú príčiny homosexuality akékoľvek, podstatné je, že týmto ľuďom sa dá pomôcť.
Ale nie tým, že im budeme ubezpečovať, že ich životný štýl je rovnako normálny ako spolužitie muža a ženy. Ak nebudeme brať do úvahy morálku, len samotné zdravie, žiť homosexuálnym životným štýlom je veľké zdravotné riziko. Keďže homosexuáli majú omnoho nižší priemerný vek a množstvo zdravotných komplikácii spôsobených svojím životným štýlom, WHO by mala rovnako ako varuje pred obezitou, fajčením, kŕmením detí umelou výživou namiesto dojčenia varovať aj pre homosexuálnym životným štýlom.
Prosím vás, prestaňte napádať ľudí, ktorí chcú homosexuálov liečiť z nenávisti, pretože opak je pravdou. Potom by sme mohli povedať, že ľudia, ktorí varujú pred rizikom obezity, alebo fajčenia, nenávidia týchto ľudí.
Psychológ George Rakers hovorí, že že existuje dostatok dôkazov na to, že zmena sexuálnej orientácie je možná, či už s intervenciou psychiatra, alebo bez nej. Napísal, že „vo veľkom počte prípadov… sa porucha pohlavnej orientácie úplne napravila.“(2).
Ďalší odborník Dr. Robert L. Spitzer, profesor psychiatrie na univerzite v Kolumbii, zverejnil na stretnutí Asociácie amerických psychiatrov v máji 2001 výsledky svojho výskumu a vyvolal veľkú senzáciu. Spitzer, ktorý tvrdol napadol rozhodnutie asociácie odvolať zaradenie homosexuality medzi mentálne poruchy v roku 1973, povedal, že jeho zistenie dokazujú, že niektorí ľudia dokázali zmeniť svoju orientáciu a táto skutočnosť by mala byť oficiálne uznaná. (3)
Vráťme sa však k roku 1973, kedy bola homosexualita na základe tesného hlasovania vypustená zo zoznamu diagnóz nie na základe vedeckých výskumov, ale na nátlak gayov a lesbičiek.
Je smutné, že napriek uvedeným skutočnostiam, sú psychológovia a psychiatri ktorí chcú homosexuálom pomôcť zmeniť sexuálnu orientáciu označovaní za neprofesiálnych. Ak homosexuáli nechcú odbornú pomoc, nikto im ju nenanucujte, ale prestaňte zabraňovať vyhľadať pomoc tým, ktorí by ju chceli. A nie je dobré ani demokratické ututlávať fakt, že stovkám ľudí sa podarilo zmeniť svoju orientáciu.
V Európe dokonca nastávajú časy, kedy človek, ktorý verejne povie, že jediný prirodzený styk je styk muža a ženy, dopúšťa sa trestného činu.
V Európe je údajne sloboda slova a každý si môže povedať, čo len chce, avšak málokto si môže dovoliť, že jediná prirodzená orientácia je heterosexuálna. Homosexuáli sa tak stali privilegovanou vrstvou spoločnosti a ten kto ich životný štýl kritizuje sa pohybuje na hrane zákona. Mne to pripomína časy, keď si nikto nemohol dovoliť kritizovať komunistickú stranu.
Zdroj:
http://www.shimobeharmony.estranky.cz/clanky/blog/zamyslenia_-homosexualita.html
Dobson, J.: Výchova chlapcov, Porta Libri, 2007
Poznámky:
1. Brelis, M.: „The Fading, Gay Gene“, Boston Globe, 7. február 1999. máj 2001
2.Nicolsi, J.: Preventing homosexuality
3.Ritter, M.: „Some Gays Can Go Straight, Study Suggest“, Associated Press, máj 2001